Ospravedlnujem sa za článok o ničom, je to skôr taká moja úvaha o tom ako "bejvávalo".
Keď som sa dnes trochu hrabala v galérii a hľadala vhodný už použitý dizajn, tak som prešla až na začiatok galérie s názov "Dizajny" a tam mi padol do oka druhý dizajn, ktorý bol nastavený. Je síce až druhý, ale ja ho beriem ako prvý, lebo na tomto som sa namakala trochu viac. Pamätám si akoby to bolo včera, čo som ho s obavami nastavovala približne hodinu. Bála som sa odozvy, že ma ľudia čo sa venujú blogovaniu dlhšie zhodia hneď na začiatku a ja znova zmažem blog. Ale aj napriek obavám som ho nastavila a čakala na prvé komentáre.
A neprišli žiadne zlé odozvy, takže moje malé blogerské sebavedomie sa mohlo už iba zväčšovať. Teraz keď pozerám tie dizajny tak mám velmi zmiešané pocity, ku každému si pamätám tie obavy z nastavenia a čo na to povedia SB-čka. Niektoré boli zdarené a niektoré boli jedna veľka pohroma, ale to hlavne tie nazačiatku. Odvetdy sa úroveň mojich dizajnov zlepšila, snáď.
Dva roky som každý deň makala na blogu aby sa mohol aspoň z polovice rovnať tým zabehnutým. Nešla som podľa niekoho, išla som podľa seba, podľa svojej predstavy a vyplatilo sa. Myslím si, že blog bol a stále je jedinečný a niečím iný, možno už len tým, že je zameraný na epizody s B. Jägerom.
Cez leto som nechodila von, ale radšej som sa bavkala s blogom, lebo to bol môj miláčik v tom období. Na rebríčku podstatnosti bol úplne navrchu.
A teraz keď raz za čas zavítam na vlastný web, opäť mám zmiešané pocity. Makala som na ňom dva roky, práca s prekladom, námetmi na články, záhlavia. Celá práca, vydretá sláva, chradne, upadá, degraduje... Je mi to ľúto, nemám však to srdce zmazať si jedným klikom určité obdobie môjho života...
